už som nedúfala, že stretnem lásku, všade na mňa číhali vzťahy, ktoré niečo chceli, boli aby boli a držali za ruku, mali sa čím pýšiť, ale keď som sa dívala do ich tváre, aj keď som vždy chcela nájsť v ich výraze porozumenie, našla som len otázku. ľúbiš ma? ľúbiš ma? kto ju
na tvojom dvore leží vojak v kaluži krvi, vzpína k tebe ruku, chcel by trochu vody, ale ty akurát meškáš do roboty a tak ho úctivo prekročíš s tichým: “prepáč, dúfam to veľmi nebolí…!” ale bolí. Bolí to sakra veľmi. Neviem, či viac rany utŕžené v boji alebo tie, čo stále krvácajú v
hovno mi záleží na tom, aké má báseň rýmy, je ma prd po tom, akou slabikou sa zas končí ďalšie tvoje zbytočné slovo lebo to máš, plné ústa slova, čo dobre znie, no v srdci čerta, diabla a k*k*ta. a to je dôležité – nie to, čo tvrdíš, ale s akým úmyslom, od
