Za lepším životom: Ako sa zbaviť svojho osobného patetického slabého hovna?
Čím to je, že sú z ľudí vychovávané neschopné a patetické slabé sračky? Pri prvom probléme, pri neprávosti, keď život nevychádza podľa predstáv, keď nás nemilujú tí, od ktorých to očakávame, keď nedostaneme hračku, po ktorej tak túžime alebo keď proste nie sme šťastní z hocijakého iného dôvodu, stanú sa z nás väčšinou slabé sračky, ktoré sa nezmôžu na nič iné, než na váľanie sa v bahne vlastnej sebaľútosti. Namiesto toho, aby sme zveľaďovali vlastné ihrisko, aby sme svet robili krajším, serieme si do vlastných záhrad a sťažujeme sa, že v nich máme nasraté a šíri sa z nich smrad.
Mám toho skuvíňania a bedákania už dosť.
Nie je to tak dávno, čo som začala bojovať. Dlhé roky svojho života som tak, ako mnohí z vás, prežila v roli obete / patetického slabého hovna. Myslím, že kvalita nášho života je v našich zemepisných šírkach priamo úmerná kvalite nášho myslenia – ako jednotlivcov a aj ako spoločnosti.
Celý život som si myslela, že kvalita = dobro. Myslím predsa dobre, tak prečo som nešťastná? Myslím predsa dobre, tak prečo sa mi dejú zlé veci? Som predsa dobrý človek, tak prečo nemám dobrý a bohatý život? Poznám veľa dobrých Slovákov a Sloveniek, ktorí sú finančne, zdravotne, morálne, emocionálne či len tak, celoživotne a veľmi ľudsky, v piči. Aby som pochopila to večné „prečo je to tak“, musela som sa stať bojovníčkou. A bojovník, ten žije v pravde. A pravda, tá nie je vždy dobrá. Nie je krásna. Nie je šťastná. Pravda je syntézou dobrého a zlého. Je harmóniou uprostred chaosu, ale je aj tým chaosom. Je škaredým i krásnym zároveň.
Problém mnohých ľudí na Slovensku začína a končí tam, že zabudli bojovať a zmierili sa so svojou rolou obete. Identifikujú sa s tým, čo všetko im chýba namiesto toho, aby sa chytili moci a vybojovali si to, čo cítia, že im patrí. A boj, ten sa začína, keď sme ochotní postaviť sa za to, čo nám patrí. Priznať si to pred sebou i pred svetom.
Možno, že jedným z dôvodov je, že sme zabudli, že ako ľudia sme stále súčasťou prírody. Je všade vôkol nás. Nikam neodišla, len sme si ju poväčšine zvykli ignorovať. Tvárime sa, že za oknami našich domov a panelákov neexistuje. Tvárime sa, že tento svet, svet ktorý si tak radi upravujeme filtrami na instagrame a hnusnými betónovými parkoviskami, je naším dielom. My sme ho vybudovali, vystavali sme mosty a cesty a všetky tie stĺpy vysokého napätia a optické káble…
Naše mysle sú prírode vzdialené…
…ale naše telá tejto zemi stále patria. A to je niečo, čo sa nedá obísť. Na nás všetkých pôsobí tá istá gravitácia. V zime je nám všetkým zima a v lete je nám horúco. Všetci dýchame vzduch tejto zeme a premieňame ho vo svojich útrobách na oheň. Jediné, čo nás od prírody zdanlivo delí, je naša myseľ. Všetko ostatné patrí jej. Tak, ako mnohé iné organizmy, aj my sme stále súčasťou prírody a mali by sme rešpektovať jej zákonitosti.
Ak chcete dospieť ako ľudská bytosť do sily a nie do slabosti, a tak ako ja a mnoho iných ľudí začínate od nuly, mali by ste v prvom rade dospieť k poznaniu, čo je život. K svojmu vlastnému poznaniu som sa obrátila k prírode, možno nájdete inú, vlastnú cestu. Kiežby.
Nedávno ku mne prišla Verona na kávu a začala sa sťažovať, že nemá peniaze. Túži po finančnej rezerve, aby sa nemusela strachovať o to, čo bude, keď náhodou príde o prácu. Vravím jej, dafaq Verona?! Nauč sa najskôr zmajstrovať život bez finančnej rezervy, lebo či s ňou a či bez nej si aj tak vyjebané patetické hovno. Si nevďačná, vkuse za sebou ťaháš smradľavé kopy nešťastia a vôbec nič si nikdy nevážiš.
Nemusím vám hovoriť, čo urobila Verona. Urobila to, čo vie urobiť najlepšie. Urazila sa na mňa, pretože s ňou vôbec nesúcitím. V dnešnej dobe si ľudia zamieňajú súcit s ľútosťou.
Nie, Verona, neľutujem ťa. Tak sa prestaň ľutovať aj ty a uvedom si svoju silu. Lebo okrem toho hlučného patetického hovna sa v tebe skrýva aj niečo úžasne krásne, žiaľ, tiché. Preto to nepočuješ.
Mali by sme sa naučiť, ako stačí aj málo a ako byť vďační aj bez trinásteho platu a stotisíc eur na účte.
Verte mi, hovorí k vám človek, ktorý zažil, aké to je stratiť strechu nad hlavou a spoľahnúť sa na pomoc druhých ľudí. A bolo to ťažké, poraziť tú vlastnú pýchu na kolená a priznať sa k slabosti. Ale bez nej, bez poníženia, bez slabosti, by som snáď nikdy nedospela k vlastnej sile.
Vráťme sa ale ku prírode. V prírode má každý organizmus vymedzené úlohy – zaobstarať dostatok potravy na svoje prežitie a reprodukciu. Každý z tých organizmov je pritom vyzbrojený špeciálnymi a často veľmi unikátnymi súbormi schopností, ktoré mu pri zaobstarávaní potravy majú pomôcť. Nemusí to byť žiadna sranda. Priam naopak, vo väčšine prípadov je to drsný boj, pri ktorom ide o život.
Človek, volajme ho Jožka Slováková, sa často mylne domnieva, že jej život je od života iných organizmov v prírode odlišný. Bohvie, kde získala predstavu o tom, že život by mal byť ľahší, šťastný, bezproblémový a príjemný, a pritom zabúda, lepšie povedané ignoruje, že napĺňaniu potrieb predchádza vynaloženie úsilia. Mnoho ľudí z rodiny Slovákovcov sa teda vôbec necvičí v umení o svoj prídel usilovať / bojovať a tak ako skrotené psy sa aj oni uspokoja so svojím denným prídelom chleba (a žiaľbohu aj hier), ktoré im niekto veľkodušne hodí len kde-tu pomastené do klietky. Spoliehajú sa, že sa o nich postará niekto iný – vláda, šéf, maminka či frajer/manžel, deti. Nečudujem sa, že mnoho Slovákovcov vo svojom živote trpí – ľahké cesty vždy vedú do pekla. A my to všetko chceme ľahké, jednoduché a také idylické, všakže? Najlepšie, keby za nás aj ten život žil niekto iný.
Ach, hovno!
Zobuďte sa a začnite trénovať tie šelmy, ktoré sa skrývajú vo vašich telách. Inak vás zvnútra roztrhajú na kusy ako handrové bábky vaše vnútorné patetické slabošské hovná.
No, ale aby si, Verona, nepovedala, že ti len vynadám a nedám ti ani návod, ako si pozbierať vlastné sračky a zakopať ich do jamy, tak ti dám návrh, ako by to mohlo fungovať.
AKO SA ZBAVIŤ SVOJHO OSOBNÉHO PATETICKÉHO SLABÉHO HOVNA:
1. V prvom rade si uvedom, že tvoje osobné patetické slabé hovno je súčasťou tvojej osobnosti.
Nikdy nezmizne. Vždy bude číhať za rohom, aby ti mohlo predať bullshit o tom, aká si. Bude sa tváriť ako tvoja najlepšia kamoška, ako týpkyňa, s ktorou si vychutnáš kávičku a popritom ťa bude kŕmiť bullshitom o tom, aká si tučná, chudá, príliš biela, pehavá alebo neporiadna, prípadne slabošská, ako stojíš za prd a ako ťa nikto na tomto svete nemá rád. A ako sú na tom iní ľudia zaručene lepšie.
Bude sa snažiť vynútiť si tvoju pozornosť a bude ťa otravovať až dovtedy, kým sa nezačneš ľutovať. Maj jasno v tom, že rečičky, ktoré majú vzbudiť ľútosť, sú rečičky tvojho osobného patetického slabošského hovna. Beda, ak sa začne materializovať mimo tvojho vnútorného prežívania. Ak ho v sebe nedokážeš podľa veľmi špecifického ľútostivého a sebaľútostivého smradu vypátrať, pomôže ti, ak budeš sledovať osobné patetické hovná ľudí v tvojom okolí.
2. Rob so sebou konečne niečo.
Tvoje osobné patetické slabé hovno sa ti vždy snaží do cesty postaviť prekážky. Ono má reálny dopad na tvoj život jedine prostredníctvom myšlienok. Preto vždy, keď sa budeš pre seba snažiť urobiť niečo dobré, bude sa ťa snažiť odradiť útokom:
„Chceš ísť cvičiť? A načo? Kedy budeš mať na to čas? Veď nevládzeš, nemáš kondičku. A to chceš ísť sama?Híííí!“
„Na slnko načerpať vitamín D? Hííííí! Veď sa môžeš spáliť! Radšej choď len do tieňa, aby si neodpadla náhodou. No a čo, že je len 23 stupňov.“
„Ty chceš zaviesť v práci nejaké lepšie procesy? Hííííí, a čo ak ťa vyhodia? Čo ak to nevyjde? Híííííí! Čo budeme potom žrať? Z čoho splatíme hypotéku?“
„Ty chceš žiť v láskyplnom vzťahu s mužom? Hííííííííí. A čo keď to tento nepochopí, opustí nás a ostaneme samé? Híííííí!! Čo keď ťa už nikto nikdy nebude mať rád?“
„Ty sa chceš zdravo stravovať? Viac zeleniny? Híííí! Nie je to nebezpečné? Čo keď neprijmeme dostatok všetkých živín? Veď máme predsa alergiu. Híííííí!“
„Ty chceš zas študovať? A nie sme na to už staré? Híííí! To ako bude?! A načo? Aký to má zmysel?“
„Ty potrebuješ od niekoho s niečím pomôcť? Hííííí! A čo ak ti nepomôže? Čo ak bude k tebe zlý alebo ťa začne využívať? Čo ak sa sklameš? Híííí!“
A podobne.
Najlepšie zaberá na patetické slabé hovno, ak sa hýbeš. Ak so svojím telom reálne okrem myslenia na pičoviny aj niečo robíš. Pokiaľ zhlboka dýchaš. Pokiaľ prijímaš dostatok vitamínov. Pokiaľ žiješ v súlade s túžením svojho srdca.
Tak sa vystri, vztýč hlavu a povedz svojmu vnútornému hovnu: „Dnes tvoj bullshit nezožeriem. Mám v piči. Mám veľa inej práce. A teraz si dám namiesto hnusného koláča banán!“ LOL
3. Pokoru, kurva!
Tvoje osobné patetické slabé hovno sa veľmi rado teší, že existuje na svete iba ono samé a že je to najpatetickejšie a najslabšie hovno v galaxii a priľahlých vesmíroch. Vďaka tomu je to tvoje hovno na seba strašne pyšné. „Pozri sa ako ja strašne veľmi trpím a ako ma trápi existencia!“ škrieka to hovno a mne sa z neho chce grcať.
Ja ti zo samej lásky teraz vyjavím, že to je pekná chujovina. Keď Boh zvrhol spolu s diablom osobné patetické hovno z neba na zem, pri prechode atmosférou sa roztrieštilo na milióny kusov a padlo na hlavu každému jednému človeku. Slabošské patetické hovno je súčasťou nás všetkých, tak si nefandi! Každý trpí! Trochu pokory nezaškodí, kurva!
THE KONIEC.
