Dostala som sa vďaka regresnej terapii už hodne ďaleko. Onehdy som sa vrátila v čase o tisícky rokov dozadu, blúdila som opustenou jaskyňou Lascaux a obdivovala zvieracie maľby na chladných, temných, kamenných stenách. Potom som si spomenula, že ráno musím ísť znova do officu predstierať, že sa cítim dobre nad najfrekventovanejšou križovatkou v Bratislave, a práve vtedy mi vzišla na um myšlienka vo forme otázky: „Prečo som na tomto vyjebanom svete?“Poverila som Impertinentnú, aby našla odpoveď na túto otázku. Spolu sme sa museli ponoriť oveľa hlbšie, a to až na samý počiatok stvorenia človeka. Človečou prvotnou úlohou bolo žiť bez hanby v súlade so stvorením. Už si videla niekedy ľaliu alebo slona hanbiť sa? No a taký bol aj človek. Pobehoval hore dole alebo len tak stál nahý a chlpatý na chrbte pakoňa a vôbec za nič sa nehanbil. To mu prinášalo určitú radosť a uspokojenie. Potom sa však veci dojebali, keď sa človek začal za seba hanbiť a vyhovárať sa za svoje prešľapy na svoju ženu a hada. Tak prišiel pád, ktorý trvá už tisícky rokov. Človek sa roztrieštil na milióny iných ľudí, ktorí poväčšine zabudli, prečo sú na tomto vyjebanom svete. Mnoho z tých ľudí však spája niečo, za čo sa hanbia.

Nad črepinami, o ktoré sme si len tak mimochodom rezali prsty až na kosť, sa ku mne Impertinentná Lejdy naklonila a vraví:

V prvom rade, svet nie je vyjebaný, to ty si.

Zabudla si na svoju skutočnú hodnotu a nahradila si ju hodnotou vecí, ktoré vlastníš. Zabudla si vnímať život svojho vlastného tela a život Zeme a bytostí vôkol teba. Zabudla si svätiť každý moment svojho života ako čosi vzácne, čo tu už zajtra nemusí byť. Zabudla si, že život je krehký a pri nesprávnom zaobchádzaní sa môže ľahko rozbiť.

Zabudla si, že ty si tiež život a ty si všetky prívlastky, ktoré mu dáš. Si život krásny, krutý, vzácny, ničomný. Si život veľký, útrpný, desivý a ohromujúci. Si život magický aj celkom všedný. Si dokonalým životom v každom jeho momente, zároveň si však životom márnym a len vďaka smrti môžeš žiť navždy.

Venuješ pozornosť jedine svojim vlastným myšlienkam a halucináciám o sebe a svojom okolí. Každý krok súdiš, každý úsmev vážiš, život hodnotíš namiesto toho, aby si ho precítila na vlastnej koži. Chceš sa mu vyhnúť, lebo je studený a mokrý, chceš sa pred ním skryť, lebo je horúci a dráždi, chceš ho trestať, lebo sa ti vymkol z rúk, ale kedy naposledy si ho naozaj, naozaj cítila pulzovať vlastným telom?

Na začiatok by teda stačila odpoveď: Si na svete, aby si cítila život. Nie, aby si si o ňom čosi myslela, nie, aby si ho hodnotila, a ani nie preto, aby si si ho vyberala.

Cítiť sa nažive, tak málo stačí. Čím viac sa životu vzďaľuješ, tým viac ťa kope. Čím rýchlejšie od neho utekáš, tým skôr ťa potkne. Čím menej ho prijímaš, nech je už akýkoľvek, tým viac ťa bije, tlačí, driape a skúša.

Si na tomto vyjebanom svete, aby si skrz svoje vyjebané okolie dokázala identifikovať svoju vlastnú vyjebanú podstatu.

Si na tomto svete, aby si sa prebudila.

Každý z nás má na sebe alebo na rováši niečo, za čo sa hanbí. Nebolo to tak od narodenia, žiaľ počas života sme si vypestovali taký zlozvyk. Ukončím tento svoj prejav výzvou a odvážnym úfaním: Nájdi, za čo sa hanbíš. Stojí to medzi tebou a tvojou vlastnou odpoveďou na otázku „Prečo som na tomto vyjebanom svete.“ A potom si prosím ťa uvedom, že to je pičovina.

Vďaka.