Realita je Marha: Ako som sa rozišla so svojím mužom

feb 24, 2023 Impertinentná Lejdy Zdieľať na

Už ste sa niekedy pozreli realite do očí a povedali si: „Wow. Tak toto je ono? Túto skutočnosť volám môj život?”

Lebo ja si pamätám, ako som ju uvidela. Stála som v predsieni s tromi taškami nákupu, môj muž pil pivo a hral Xbox v obývačke a ja som sa na neho nemo dívala skrz zárubňu. Obyčajne by som pokračovala ďalej do kuchyne, vyložila nákup, rozmýšľala, čo spraviť na večeru, vygooglila si niečo naozaj rýchle a ľahké a navarila. Ale v ten večer bolo niečo inak. Zastala som. Akoby mnou niekto zatriasol a ja som sa zrazu cítila ako hosť vo vlastnom tele. Nebola som schopná urobiť ďalší krok smerom k dobre známej rutine. 

Rozmýšľala som, ako by moja realita vyzerala, keby mala aj ona telo. V pamäti som lovila po známych tvaroch, snažila sa im priradiť obsahy, slová a vety a vyhaluziť, či by sme boli priateľky. Bola by moja realita bez pohlavia? Mala by dlhé vlasy? Bola by pekne upravená?

Z myšlienok ma vytrhlo klopanie. Položila som tašky s potravinami na podlahu a otvorila vchodové dvere. A, čuduj sa svete, tam stála. Zosobnená, telesná, hmotná a hrozivá. Realita. Privolala som ju tak jednoducho, ako keď zapínam horák na plynovom sporáku. Stačilo pomyslieť na jej podobu a stála rovno predo mnou. Stála… Lepšie povedané, krčila sa, nakoľko sa ledva zmestila na schodisko nášho paneláku. Bože, keby ste ju videli… Tak som si ju teda vôbec nepredstavovala.

Vyzerala ako cigánska hračka zošitá z kusov obrovitánskych metrov látok, ruky a nohy ledabolo prišité tu i tam v neustále meniacom sa počte, tvár zakrytá obrovským čiernym závojom, dlhé vlasy a nechty mala ako strašidlo. Chúlila sa pomedzi susedine paprade zasadené v otrasných kvetináčoch a nervózne sa triasla.

„Bože, čo vyzerá horšie? Toto strašidlo alebo tie paprade?” myslela som si. Prechádzala som zmätene zrakom z nej, mojej reality, na susedine paprade, ako keby táto dilema bola to najdôležitejšie, čo dnes musím vyriešiť. Realita očividne vyšípila, že ak nezakročí, uviaznem v nikdy nekončiacom sa limbe, kde viaznu všetky nezodpovedané otázky. Preto zamávala jedným zo svojich pahýľov, teda končatín, a povedala: „Ahoj.”

Jej hlas bol jemnejší než jej podoba. Dokonca vo mne vyvolával pocit, že to monštrum sa ma bojí. Snažila som sa cez sieťovinu závoja nájsť jej oči. Žmúrila som pri tom sústredene ako vždy, keď sa snažím vymyslieť napríklad to, za čo mám kúpiť práčku, keď sa zas pokazí. Chcela som niečo povedať, na niečo prísť, chcela som ju odzdraviť, ale nevyšiel zo mňa ani hlások. V hlave mi šrotilo: „Čo ak to uvidia susedia? Čo na to povie môj muž? Čo ak tu ostane navždy? Čo ak nám ublíži?” 

Realita ticho čakala, ja som ticho čakala a z tej tichej večnosti nás vytrhlo až: „Láska, kde si?” môjho muža. Obzrela som sa za jeho hlasom, šíril sa ku mne a míňal ma tak, ako ma celý život míňal jeho zmysel. Proste popri mne jeho hlas prefrčal, spravil otočku okolo reality, cestou pozdravil ľahkým mávnutím paprade a ako jemný vánok unikol cez otvorené okno na medziposchodí von. 

„Aká láska?” pomyslela som si. Realita mi čítala myšlienky, pretože ku mne natiahla jednu končatinu, jemne ma potľapkala po pleci a zašepkala: „Niekde tu možno je, ale je toho toľko…”

Cítila som, ako sa v nej nekontrolovane niečo hýbe, ako keby mala neustále peristaltické kŕče celej bytosti. V jej vnútri prebiehalo nikdy sa nekončiace hľadanie, pretože všetko bolo stratené podobne ako kľúče, keď sa akurát ponáhľate do roboty a nemáte čas. Začala som s ňou súcitiť. Určite to nemá ľahké, pohybovať sa v takom ťažkopádnom tvare a v sústavnom kŕči. 

„Bolí to?” spýtala som sa napokon tichým hlasom. 

„Láska?” volal do toho môj muž. Uvedomila som si, že to volá na mňa.

„Tu som, hneď prídem!” zakričala som mu naspäť. Vedela som, že ho to upokojí a bude ďalšie tri hodiny pokračovať vo svojej hre. 

„Je to nepríjemné,” povedala realita a všetkými hnátmi sa dotkla tej časti seba, ktorú by sme mohli nazvať trup. 

„A čo mám robiť? Čo chceš?” pýtala som sa.

“Ja neviem. To ty si ma privolala. Čo chceš?” odvetila mi realita.

“Mohla by si… vieš… ja neviem… Zmiznúť? Nechcem, aby ťa tu videli susedia. Mohli by sa zľaknúť. Alebo zblázniť. Aj keď, je pravda, že možno už blázni dávno sú. Vieš, ako to všetci teraz hrajú na normálnosť… Len bohvie, čo skrývajú za svojimi dverami…” 

„Ja nedokážem zmiznúť.”

„Do riti. A môžeš sa aspoň trochu zmenšiť? Veď sa sem ani nezmestíš.”

Realita prikývla a začala sa scvrkávať do veľkosti človeka. Keby som ju pri tom mohla počuť, určite by som počula zvuk hrdzavého železa, ako sa trie o iné hrdzavé železo. Alebo škrípanie zubov. Alebo nechty, ktoré práve zavadili o tabuľu v triede na základnej škole. Bolo to rozhodne nepríjemné divadlo nielen na pohľad, ale aj na posluch. 

Keď bola moja realita taká veľká ako ja, poprosila som ju, aby sa pokúsila zmenšiť ešte viac. „Čo keby si skúsila vyzerať ako mačka? Mačku môjmu mužovi lepšie vysvetlím ako tento zjav.” 

Realita vyhovela a začala sa do seba chúliť ešte viac. Vyzerala ako starenka, ktorá za päť sekúnd prežila celý svoj život. Keď napokon dosiahla podobu mačky, skočila mi do náručia. Chvíľu som sa na ňu dívala asi tak, ako sa díva matka s popôrodnou depresiou na malého človeka v perinke. Avšak rýchlo ma to prešlo, pritiahla som si ju tesnejšie k telu, vzala do bytu a zatvorila za sebou vchodové dvere.

„Počuj,” povedala som svojmu mužovi, keď som prekročila prah obývačky s realitou vo svojich rukách, „máme mačku.”

Muž stlačil niečo na ovládači, odvrátil svoju ožiarenú tvár od obrazovky a zahľadel sa na nás. Zvraštil čelo, našpúlil pery a rozmýšľal, ako veľmi mu to vadí. Keď po chvíli zhodnotil, že nie až tak veľmi, pokrčil plecami. Povedal: „Tak dobre, ale starať sa o ňu budeš ty,” a vrátil sa späť ku svojej rozohratej NHL. 

Vzala som svoju novú mačku do kuchyne a položila som ju na stôl. Ešte včera by som sem položila nákupy, ale dnes… Dnes pokladám realitu. A nákupy ostávajú pri botníku v predsieni.

Realita si sadla a poškrabala sa za uchom ako klasická mačka. Pridala som sa k nej. Hodnú chvíľu sme sa na seba len dívali.

„Tak čo s tebou budem robiť?” opýtala som sa jej. Realita zastrihala ušami, pohýbala ňufákom a odpovedala: „Čo keby sme sa na začiatok skúsili trochu spoznať? Väčšinou je to vraj tak, že až keď sa dvaja spoznajú, môžu mať spolu vzťah. A ak majú spolu vzťah, môže sa dokonca stať, že sa začnú mať radi. A ja by som chcela, aby si ma mala rada. Veľmi po tom túžim, aby si sa ma prestala báť a mala ma rada.”

„Hmmm…” rozmýšľala som. “Ty ma máš rada?”

“A ty mňa?” odpovedala protiotázkou. 

“Pýtala som sa prvá.”

“Videla si, ako vyzerám. Vieš si teda predstaviť, ako sa cítim. Žiješ mojou bolesťou. Ako sa môžeme mať rady, keď sa nevieme ani len zniesť,” povedala mi realita smutne. 

“Mala by som ti dať meno,” rozmýšľala som nahlas, “Budem ťa volať Marha.”

Realita prižmúrila svoje mačacie oči: “Prečo Marha?”

“Lebo vyzeráš ako poriadna Marha. Teda, pokiaľ nevyzeráš ako mačka. Myslím, že meno Marha ťa najlepšie vystihuje.”

Realita naježila svoje mačacie chlpy: “Cítim sa trochu urazene. Ja nemôžem za to, ako vyzerám. To všetko je tvoja zásluha.”

“Ako to?” spýtala som sa jej. Do toho som počula hlas svojho muža: “Čo bude na večeru?”

“Pffffff…” vypustila som vzduch zo svojich pľúc popod nos. “Nielenže musím riešiť realitu, ešte musím riešiť aj to, čo bude na večeru… “

“Je mi to jedno!” zakričala som a dúfala, že môj hlas nájde v obývačke jeho uši, pretože sa mi nechcelo opakovať to dvakrát. 

“Tak, čo s tebou mám robiť, Marha?” spýtala som sa mačky. “Je niečo, čo potrebuješ?”

“Ako som povedala, veľmi si želám, aby si ma mala rada. Takú, aká som.”

“Ako to mám urobiť?” spýtala som sa.

“Hmmm.. ako to je u ľudí? Ako sa dvaja ľudia začnú mať radi?” vyzvedala realita. 

Na chvíľu som sa nad jej otázkou zamyslela, pretože som nevedela, či poznám odpoveď. Tipla som si: “Asi na základe podobnosti? Človek, či si to uvedomuje, či nie, má rád druhého človeka, ak v ňom rozoznáva svoje vlastné kvality. Alebo ak ho ten druhý inšpiruje, alebo mu dobre vonia. Alebo ak ho priťahuje svojím výzorom. Alebo ak sa o neho ten druhý naozaj úprimne zaujíma.”

Marhe zasvietili oči: “To je ono!” vymňaukla. “Začneme tým, že sa o seba začneme úprimne zaujímať!” 

“Ešte nikdy v živote som nemala rada takého ohyzda, ako si ty,” priznala som sa realite. Mačka na mňa zagánila. “Ale,” pokračovala som, “vďaka tomu, že si taká ohyzdná, naozaj ma zaujímaš. Zaujíma ma, prečo si taká ohyzdná. Sú aj iné reality také ako ty, Marha?”

“Neviem, aké sú iné reality,” povedala Marha. 

“Prečo si taká, aká si?”

“Pretože si si ma takú vyskladala. Veľké množstvo vecí si do mňa skryla. A potom, aby ma nevideli iní, si ma zakryla tým čiernym závojom. Nevieš si ani predstaviť, ako veľmi som z toho smutná. Prečo si mi to urobila?”

Mykla som plecom: “Asi bolo veľa takých vecí, na ktoré som sa nechcela dívať a ktoré som nechcela nájsť.”

“Ale prečo?”

“Asi som sa bála.”

“Čoho?”

“Že ma to bude veľmi bolieť. Že ma to bude bolieť až tak veľmi, že ak by mi od bolesti puklo srdce a zaliala by ma krv, bolo by to pre mňa vykúpením,” priznala som sa realite. A vtedy, prvýkrát po 30-tich rokoch, sa mi zlomil hlas a z očí mi vybehli slzy.

“Čo ťa tak desí?”

“Marha, čo z tých vecí ti mám povedať ako prvé? Desí ma…” nadýchla som sa. “Desí ma, že nemilujem toho muža, ktorý sa v obývačke hrá Xbox. Desí ma, že s ním žijem toľké roky a vôbec ho nemám rada. Ak to tak je, ako si mám odpustiť? Prečo mu to robím? Prečo to robím sebe?”

“Prečo predstieraš, že ho ľúbiš, keď ho neľúbiš?”

“Lebo ja ani neviem, čo je láska. Odkiaľ to mám vedieť? Keď sme spolu začínali, myslela som si, že to je láska… Ale neviem, čo to je. Je to… Je to, ako keď ti niekto spraví na obed slivkové gule a posype ich makom a cukrom. Na pohľad vyzerajú fakt perfektne a veľmi sa tešíš, ako ich zješ. No keď do nich zahryzneš, zistíš, že cesto vôbec nie je uvarené. Že je to surové, že to nechutí dobre. A že v slivke je kôstka. Ale zješ to, aby si kuchára neurazila, pretože sa ho nechceš dotknúť a nebodaj mu ublížiť. A potom ti je zle. A potom zvraciaš. A potom si vyčítaš: mala som mu to povedať, čo ak opäť spraví takú chybu a niekto druhý sa dogrcia? Mohla som ich zachrániť… Taký je môj vzťah s mojím mužom.”

Realita pomykala svojimi fúzami. “Vieš, čo musíš urobiť…” povedala.

Prikývla som. Ako na potvoru vtedy do kuchyne prišiel môj muž.

“Mohli by sme si na večeru urobiť cestoviny,” povedal.

Zahľadela som sa na neho, ako keby som ho uvidela prvýkrát a rozhodla som sa, že ho oslobodím. Od svojich väzieb. Spravím to rázne. Spravím to jednou ranou. Spravím to nekompromisne a bezohľadne. Spravím to tak, ako Ned Stark zotínal hlavy.

“Musím ti niečo povedať,” začala som. Pozrel sa na mňa s otázkou v očiach. 

“Chcem odísť,” povedala som. Zamračil sa. Realita bola ticho, ale badala som, že sa teší na to, koľko kíl svojej váhy už čoskoro stratí.

“Vieš prečo so mnou si?” spýtala som sa ho. Videla som na jeho výraze, že sa mu vôbec nechce riešiť vzťahové otázky, keď je hladný. Vadilo mu to. Ani on, tak ako ja, nechcel vidieť svoju realitu.

“Musíme sa o tom rozprávať teraz?”

“Áno, musíme.”

Vzdychol si a vzdal sa. Sadol si za stôl a pozrel sa na mňa. “Tak?”

“Si so mnou preto, lebo ti nerobím problémy… Ale vieš. Ja taká vôbec nie som. A mám jeden veľký problém, ktorému so mnou budeš musieť čeliť. A je to ten problém, že sa teraz zbalím a odídem, pretože ťa nemám rada.”

Mužovi stislo srdce. Náhle som ho priviedla do situácie, kedy bude musieť čeliť realite, aj keď na to nie je pripravený. Ale nalejme si čistého vína, človek takmer nikdy nie je pripravený čeliť tomu monštru. “Marha?” vyslovila som meno svojej mačky nahlas a pomyslela si: “Ukáž sa mu.” Marha zoskočila zo stola a zmenila sa na strašidlo, ktorým naozaj bola. Môj muž vyskočil. Prevrhol pri tom stoličku, potkol sa o jej nohu a spadol na riť. 

“Pozri sa, toto som ja,” povedala som mu. Videla som, ako mu zošediveli vlasy v kútoch. Díval sa vydesene raz na Marhu, raz na mňa a nemohol uveriť vlastným očiam práve tak, ako som nemohla uveriť ja, že susedine paprade môžu byť také hrozné. Dokonca ešte hroznejšie, než moja realita.

Aby som mu to uľahčila a aby som odstránila akékoľvek pochybnosti, vstúpila som do svojej reality celým svojím telom. Už pred ním stála len ona. Marha. Celú ma pohltila.

Môj muž vstal a pomaly cúval. Cúval, lebo som sa k nemu približovala, aby ma mohol vidieť lepšie. Aby ma mohol vidieť naozaj. A vtedy sa stalo, že vykríkol: “Čo to, kurva, je?!?!?!” 

“To som ja,” povedala som hlasom Marhy. Muža striaslo, zaboril si ruky do svojich riedkych vlasov, otočil sa na päte a začal utekať ku vchodovým dverám. Ani sa neunúval obúvať. Otvoril dvere a s desom za chrbtom vybehol na schodisko. Počúvala som, s akým dunením sa trasie zábradlie, keď uteká dole po schodoch. “Tak, a to by sme mali,” povedala som Marhe a vystúpila z nej opäť do svojej ľudskej podoby. 

Z Marhy okamžite odpadlo asi 90 kíl starostí. “Ako sa cítiš?” spýtala som sa jej. 

“Je mi ľahšie,” usmiala sa na mňa.

“Odteraz budeme žiť spolu,” povedala som a odhalila jej čierny závoj, aby som lepšie videla, s akým širokým úsmevom na mňa žmurkla.