Vždy som chcela poznať. V krajine, kde som sa narodila, sme po zotmení nemohli chodiť von. Také bolo status quo. Ľudia v noci neopúšťali svoje príbytky a ani si nepamätali, či niekedy boli časy, kedy po zotmení bežne chodievali von. Občas tento fakt dotazovali malé deti, keď sa pýtali svojich rodičov, prečo ľudia vo svete fungujú tak, ako fungujú. A rodičia odpovedali: „Ak v noci vyjdeš von, zaiste umrieš. Nikdy nechoď von v noci, počuješ ma? Nikdy!” Ale nevedeli, prečo to tak je a o polemizovanie o tomto „fakte“ nemali záujem. 

Niektorí pamätníci spomínali na odvážlivcov, ktorí v noci vyšli z domu a už sa nikdy nevrátili, a to ľudí len utvrdzovalo v ich naratíve: „Svet v noci ľuďom prináša záhubu.” A čo si ja pamätám, ľudia túžili po smrti jedine vtedy, ak boli chorí alebo príliš starí a nechceli svojim potomkom ostať na oštaru. No aj takí sa báli vstúpiť do noci. Preto sa stalo naozaj len málokedy, že by niekto takýmto spôsobom dobrovoľne odišiel spoznať noc. 

O noci sme sa učili v školách. Vedeli sme, že po zotmení slnko striedajú na nebi hviezdy. Tradovali sa o nich historky. Kreslili sme si ich na papiere a viedli pritom siahodlhé debaty o tom, či sú krásne. Špekulovali sme, či okrem hviezd na nebi môže ešte existovať aj niečo iné.

Keď som bola dieťa, bolo mi smutno, že nikdy nebudem môcť vidieť hviezdy svojimi vlastnými očami. Jedna vec bola učiť sa o nich v škole, no knihy nikdy nemôžu nahradiť vlastnú skúsenosť. Preto som napríklad tak veľmi súcitila s rybami v našom rybníku. Dokázala som pri jeho brehu čupieť dlhé hodiny. Rozprávala som rybám o tom, aké to je chodiť nohami po tráve, cítiť na koži jarný vánok a nadýchať sa prachu, pokiaľ sa zdvihne prudký vietor. A kde-tu nejaká ryba vyskočila nad hladinu a rozčerila ju svojím dopadom a ja som vtedy mala pocit, že ma počuje a chce zažiť, o čom rozprávam.

Jedného večera som si všimla svoju babičku, ako sa díva na zabednené okno a vzdychá. Pribehla som k nej a pozrela sa na ňu s otázkou v očiach. A ona sa na mňa láskavo usmiala a povedala: „Čo myslíš, stojí za to vidieť aspoň raz v živote noc?” 

Vtedy som bola malá a ešte som nerozumela tomu, že svojou otázkou odkazuje na obetu. Je noc, čo aká nebezpečná, taká krásna, že stojí za to, aby pre ňu človek obetoval svoje zabehané koľaje? A čo tvoja osobná noc? Stojí za to, aby si pre ňu obetovala to pohodlie, ktoré nazývaš svojím životom? 

Ak práve trpíš, je to preto, že ťa volá tvoja vlastná noc: “Poznaj ma. Pozri sa na moje hviezdy.” Tvojou úlohou je nájsť v nej krásu. A ak sa ti to podarí, ver mi, necháš všetko. Už nikdy sa nebudeš chcieť vrátiť späť.

A s takou istotou to môžem tvrdiť jedine preto, že sa mi to stalo, keď som dospela. Každý večer som pred spaním až do úplného vyčerpania rozmýšľala, čo sa skrýva za našimi zabednenými oknami. Čo je na tom mieste, o ktorom sa nikto ani len neodváži nič vedieť? 

Niektorí ľudia si mysleli, že na noc myslím preto, lebo som nevďačná. Všetci ľudia v mojom okolí totiž boli spokojní s tým, že majú svoju prácu a kariéru, svoj zabednený domček s plotom, svojich priateľov a rodinu, svoje bohatstvo a majetok. Všetkým to stačilo a nechceli pokúšať, aby o svoje veci náhodou neprišli. A jasné, aj ja som si našla dobrú prácu, ľudia vôkol mňa boli milí a zažili sme kopec srandy. Mali sme vždy čo jesť a každý deň bol v podstate v pohode. Ale nikto a nič nedokázalo zasýtiť moju zvedavosť. Nikto nemal odpoveď na otázku: “Čo sa skrýva v noci?”

Tá otázka vo mne hlodala ako červík v dreve. Najskôr na povrchu a potichu, potom sa predierala čoraz hlbšie a hlbšie, až bola napokon tak blízko môjho srdca a taká hlasná, že som ju nemohla nepočuť: “ČO SA SKRÝVA V NOCI?” 

“Všetkým ľuďom na celom svete stačí to, ako svet funguje,” hovorili mi všetci do radu, známi aj neznámi, “prečo musíš stále pokúšať s tou nocou? Prečo ťa to zaujíma? Nie je lepšie nevedieť nič a žiť v bezpečí?”

Bola som opustená vo svojej túžbe poznať noc. Jediný, kto mi rozumel, bola moja babka. “Podala si sa na svojho deda,” povedala mi jedného večera, keď sme hľadeli, ako plamienky bažiace po kyslíku hlasno pukajú v krbe, “nikdy nedal pokoj s tou nocou. Vždy ju chcel spoznať. Viem, že ťa nezastavím.”

Pozrela som sa jej do očí, v ktorých žiarili obrazy budúcnosti. A neprešlo veľa času, a ja som stála jeden krok pred nocou. Delili nás len dvere. Tie isté dvere, ktorými som bežne vychádzala do dňa. Prekvapilo ma, aké bolo rovnako ľahké otvoriť ich do noci. Čoskoro som hľadela na to, ako naozaj vyzerajú hviezdy. A nie, ani ja som sa, tak isto ako mnohí predtým, už nikdy nevrátila späť.

Na cestu poznania sa človek dostane vtedy, pokiaľ ho cesta sama zvedie. A je paradoxné, že zväčša lesť je zlatou bránou, ktorá k poznaniu otvára dvere. Keď sa konečne odvážite vykročiť, cesta vás uvrhne do temnej rokliny a každý krok sa stáva tápaním v snahe uzrieť opäť svetlo. Poznať, to neznamená poznať výlučne sladké a krásne, čo máte radi alebo čo vám vyhovuje. Poznanie sa tak ako život rodí z utrpenia a bolesti. Poznať, to znamená lietať vysoko a plaziť sa hlboko, a niekedy sa rozdeliť napol a stratiť sa samým sebe v snahe opäť sa nájsť. Poznať, to znamená poznať prázdnotu a poznať aj plnosť života, poznať peklo a poznať aj nebeskú blaženosť. Ale ako inak sa dá niečo vedieť, ak nie cez poznanie?

Dokonalé poznanie však paradoxne dosiahnete vtedy, keď sa ho vzdáte a začnete s tým, pre čo ste sa narodili. Začnete žiť život, ktorého sa tak veľmi bojíte.