mozaika.
keď bolesť odíde,
kam odíde?
rozplynie sa vo vzduchu?
len tak zmizne?
keď bolesť necítim, cítim po nej prázdne miesto,
tam kde bola, je zrazu prázdny priestor,
je to taký ten pocit,
ako keď ti v puzzle chýba jeden piece,
necítiš bolesť, no necítiš vôbec nič
a tvoj obraz nie je úplný.
popravde, neviem či zmizla,
možno sa len niekam skryla, na nové miesto,
niekam, kde ju môžem opäť nájsť,
možno sa skryla v tebe,
prídeš mi ju darovať?
skrz teba cítim, čo som kedysi cítila v sebe,
s tebou môj obraz nadobúda známe tvary,
ale aj keď bolí, je strašne veľmi krásny,
som rada, že sa naň môžem pozerať,
som vďačná, že som súčasťou,
že viem, ako sa cíti,
že v tom nie si sám.
raz som v ňom žila, dnes už to neviem,
lebo nemám ten piece,
ak to nie si ty.
ale aj keď som rada, že si to ty, niekedy si želám, aby si nebol,
mám protichodné pocity.
tak dlho som žila s bolesťou,
že mi kus chýba,
keď tu nie je.
nemôžem uveriť,
že tu už nie je.
tá bolesť bola tiež jedna súčasť mňa.
lúčila som sa s ňou dlho.
nemôžem uveriť, že som sa jej nakoniec vzdala,
je to zázrak,
byť bez bolesti,
vedieť sa smiať.
