Ako Milovať Kokota? The Ultimate Prauda Odhalená!
Človek je v podstate jednoduchý tvor zložený z mnohých jednoduchých častí. To, čo robí tieto časti zložitými, sú zväčša vzťahy medzi nimi. Čo to o tom viem. Som človek. Mnoho vecí na svojom živote pozorujem.
My, ľudia, máme so vzťahmi neskutočné problémy. To, čo o vzťahoch odpozorujeme v detstve, nás väčšinou počas dospievania a často aj v dospelosti unáša do pekla. Mnoho ľudí sa totiž od rodičov naučí úplné chujoviny. Ale hádajte čo? Keď sa majorita ľudí naučí žiť a vzťahovať sa k iným ľuďom, prírode či sebe naprd, považuje sa to v spoločnosti za normálne. A tak si tu žijeme, žijeme napiču a komu to vadí, nech žerie neurol, drží piču a krok alebo nech sa zabije.
Rodinné vzťahy, vzťahy s úradmi, vzťahy so spoločnosťou, medzinárodné vzťahy… Ty kokso, veď medzinárodné vzťahy sme sa učili prvýkrát na vysokej škole a to len tak chabo recitovať naspamäť, aby si k tomu náhodou niekto nevytvoril pozitívny vzťah. „Tak, Koprdová, povedzte mi, aké sú vzťahy medzi Palestínou a Izraelom?“
„Kks, pani profesorka, tisíce ľudí zomiera a všetkým je to u prdele. Ostatné štáty sa tvária, jak keď prvých Židov odvážali do Auschwitzu. Nikto tomu neveril alebo to bolo všetkým jedno. Alebo to nariaďovali a schvaľovali. So what. Who cares? Dostanem teraz A? Mám rande o hodinu, ponáhľam sa. Chcem sa množiť a mať v p*** konečne niečo iné. Môžem už ísť?“
Vzťahy odkazujú na to, ako čo s čím súvisí.
V škole nás to neučia. Máme matematiku, históriu, biológiu, fyziku, telesnú výchovu a chémiu… Ale nemáme žiadne hodiny súvislostí. Nikto nás neučí zákonom vzťahov. Ľudia im totiž nerozumejú. Stačí sa pozrieť na vzťahy v rodine. Ľudia v tom majú väčší bordel ako som mala ja v detskej izbe v roku 1994. A to je už čo povedať.
Nie je sa potom čo čudovať, keď človek vstúpi do vzťahu s kokotom. Sú to najmä rady tých druhých, stále tých druhých, kde sa skrývajú tí najväčší kokoti a robia nám zo života peklo. Ale ja vám teraz poviem niečo veľmi zaujímavé:
V každom človeku sa skrýva kus kokota.
Niektorí jedinci nemajú problém rozoznať v dave kokota instantne, hneď, ako ho uvidia alebo počujú. Niektorým to trvá dlhšie. Uvedomia si, že majú dočinenie s kokotom až v manželstve alebo po niekoľkoročnom priateľstve. No a ešte ťažšie je to s kokotom v nás. Niektorým ľuďom trvá celý život, a dokonca niekoľko životov, kým si uvedomia svojho vnútorného kokota a oslobodia sa z jeho spárov. (Okolie si často uvedomí skôr, s kým má dočinenia, než dotknutý kokot.)
Každý kokot sa líši vo svojej veľkosti. Niektorí kokoti sú malí. Bez života. Ochabnutí. Niektorí sú obrovskí. Takí obrovskí, že cez stoporeného seba nedovidia do zrkadla. Nevidia svoj odraz.
Ono vás to poznanie raz zasiahne. Keď rozpoznáte svojho vnútorného kokota, je to ako keby vás osvietilo. Ostatní k vám začnú prúdiť v davoch zo všetkých kútov sveta a klásť vám otázky:
„Majstre, Guru, povedz nám, aké je tvoje tajomstvo?“
A guru povie: „Rozpoznal som svojho vnútorného kokota, ktorým som vnímal svet. A teraz vedzte i vy, že sa vo vás skrýva kokot.“
Prečo myslíte, že Budha povedal: „Keď sa budete snažiť porozumieť celému vesmíru, nepochopíte nič. Keď sa pokúsite porozumieť sebe, pochopíte celý vesmír.“ No pre toto. Vedel pravdu.
Jedine kokot dokáže mať súcit s kokotom. Kto svojho vnútorného kokota ešte nepozná, má tendenciu sa nad ostatných kokotov povyšovať. No a kto sa povyšuje, je ešte väčší kokot. Takto sa to proste násobí.
No a teraz sa konečne dostávam k tomu, prečo vám toto všetko píšem.
Poviem vám o tom príbeh:
Príde za mnou jedného dňa Soňa s veľmi háklivou otázkou. Vraví: „Minula som stovky až tisícky eur na terapie. Psychoterapie, konštelácie, regresné terapie, školenia a to všetko len preto, aby som sa naučila mať rada sama seba. Ja teóriu ovládam, ale prakticky to nedokážem. Všetko to márne snaženie bolo nahovno. Nemilujem sa. Ako sa mám mať rada?“
Kukám na ňu, že NaT BäD HjuMan, nAt BäD. Máš môj RESTEKP.
„Soňa, miluješ hneď a zaraz cudzieho človeka, ktorý k tebe príde, predstaví sa ti a rozpráva sa s tebou, a ktorého si nikdy predtým nevidela, ani si o ňom nikdy nič nepočula?“
Výnimočne sa stáva, že sa človek do cudzieho random človeka zamiluje hneď na prvý pohľad.
Soňa sa na mňa díva a zamietavo pokrúti hlavou. „Nie, musím ho najskôr spoznať.“
Hovorím: „Presne tak! Musíš ho najskôr spoznať! A poznáš samu seba, Soňa?“
„Jasné, že sa poznám. Veď všetky tie terapie predsa nemohli byť úplne naprd… Veľa som sa toho o sebe naučila.“
„Tak to ti nemusím hovoriť, že sa v tebe skrýva kokot, však Soňa? No a máš rada ľudí, ktorí sa k tebe chovajú ako kokoti?“
Soni v tej chvíli spadne sánka a má chuť sa naskrz uraziť na kokota vo mne a poslať ma do prdele a už nikdy túto tému neotvárať, nakoľko ju to serie a bolí viac ako kopanec na solár. Ale jej zvedavosť je väčšia než jej pýcha a tak sa namiesto toho s ovisnutou gambou spýta: „Vo mne je kokot? To ako?“
„Máš rada klamárov, Soňa?“
Soňa sa zamračí ako aprílové nebo a krúti hlavou, lebo nevie, o čo mi ide. Vraví len: „Ani nie…“
„Vieš Soňa, odkedy ťa poznám, klameš a zavádzaš samu seba. Keď prídeš na to, ako milovať klamárov, naučíš sa milovať aj samu seba.“
To si ľudia často tak ľahko predstavujú, že keď spoznajú samých seba, je to o tom, akí sú veľmi popiči a dobrí a že všetko zlé, čo kedy vykonali, cítili alebo mysleli, nie je pripísané na ich faktúru.
„Ako sa klamem?“ pýta sa Soňa.
„Tak si predstav, že stojíš uprostred zamrznutej pláne a všade je ukrutná zima. Mrzne. Môže byť prinajmenšom -40 stupňov a ty máš na sebe len ľahkú bundičku a na nohách tenké tenisky. Omŕzajú ti končatiny, hrozí podchladenie, čoskoro príde smrť… Každý normálny človek sa v takom prostredí trasie od zimy ako osika, však?“ vravím.
Soňa prikyvuje.
„Myslíš, že je v poriadku, keby si sa v takejto zime snažila zahriať alebo hľadala miesto, kde by ti bolo teplejšie?“
„Áno, určite by som sa snažila ísť do tepla. Alebo by som sa aspoň teplejšie obliekla.“
„No a teraz si predstav, že stojíš v tejto zime a zrazu príde, povedzme, že 30 ľudí v hrubých kožuchoch a snehuliach a každý z týchto ľudí ti hovorí, že si nenormálna, pretože sa trasieš. Vysmievajú sa ti, pretože je ti zima a z nosa ti visia cencúle. Hovoria: ´Tvoja reakcia nie je normálna. Ty nie si normálna. Veď tu je teplo.´ Snažili by sa ťa presvedčiť, že na tom mieste je teplo, že by si sa mala potiť, aké je obrovské teplo. Verila by si im, že zima, ktorou sa trasieš, nie je pravda a to, čo hovoria oni o tom, ako by si sa mala cítiť, je pravda?“
„Hmm.. no asi nie…“ rozmýšľa Soňa.
„A v praxi to, milá moja, vyzerá ale úplne takto. Vezmi si svoju prácu. Chodíš do práce, ktorú nenávidíš. Cítiš, že to nedávaš, že to nie je pre teba, že musí existovať miesto, kde by ti bolo teplejšie alebo aspoň spôsob, akým sa to dá zvládnuť, ale s lepším vybavením. No ignoruješ svoje pocity, klameš samu seba o tom, ako sa naozaj cítiš, pretože ti každý opakuje, aká by si mala byť šťastná, že máš takú príležitosť. Každý ti hovorí, že by si sa mala cítiť inak a že to, čo cítiš, je zlé. Ty však nepatríš do ich rybníka, dusíš sa, pretože ty nie si ryba. Si orol. Potrebuješ lietať. Nevieš dýchať pod vodou. Ignoruješ to. Začneš veriť rybám. Klameš si, keď si nahováraš nepravdu. Zrádzaš seba a svoju podstatu. Topíš sa. Vraždíš sa.“
Soňa sa na mňa pozerá a tuším je trochu v šoku.
„Nauč sa milovať človeka, ktorý ťa klame, zavádza a zabíja. A budeš milovať seba. Nauč sa milovať seba, a budeš milovať aj človeka, ktorý ťa klame a zavádza. Ale najskôr pochop, že je úplne v poriadku takého človeka nemilovať. Najskôr by sme mali pochopiť, prečo koná tak, ako koná, vytvoriť si k nemu vzťah a potom pokojne žiadať zmenu.“
Toľko som jej povedala o vzťahu, aký má k sebe samým väčšina ľudí. Samozrejme, okrem vnútorného kokota v ľuďoch žijú aj iné časti. Napríklad duša. Často k nej však nemáme ten najlepší vzťah. O tom možno poviem inokedy, ak sa mi bude chcieť.
Najdôležitejšia je duša: https://www.youtube.com/watch?v=KC8Ro4J6VSo
Ak sa chce vám, napíšte mi, čo si o tom myslíte. Alebo ešte lepšie – čo o tom cítite? Mám praudu alebo nemám? Som dobrý klamár?
S večným lol váš blázon.
