Keď som otvorila oči, zistila som, že som sa opäť narodila
Stála som v opustenej krajine, kde nič nebolo. Až keď som si uvedomila, že opäť cítim, uvidela som, ako z ničoho vystupuje niečo. Na horizonte sa vztýčili obrovské sopky. Chŕlili popol a lávu. A tiež strieborné pramene vriacej vody vystreľovali spod zeme v gejzíroch až k nebu. Potom padali zas dole, kde sa v dramatickom stretnutí snúbili s horúcou lávou. Kvapky vody sa v oblaku pary miešali s kúskami rozpálenej lávy, aby sa aj tá mohla vzniesť do vzduchu ako ohnivé vločky a zažiť, aké to je, byť tak vysoko od zeme. „Krása,“ pomyslela som si. „Aká krása. Táto krajina je svojím spôsobom pekná. Osamelá, niekedy sa zdá, že dokonca pustá, no má svoje čaro.“
Hľadela som s údivom. Tam, v krajine popola, lávy a vody, ktoré narúšali pláne rozľahlej suchej zeme, bol zvláštny pokoj. Už mi nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. V tomto novom zrodení som mohla bez obáv sledovať všetky javy.
„S kým si tam?“ ozval sa prívetivý hlas. Bol to hlas, ktorý neprichádza od nikoho a zároveň znie všetkým. Taký hlas vibruje aj tou hmotou, ktorú človek nevidí. Neznie ušiam. Znie rovno duši.
„Som tu sama. Len ja a nehostinná príroda, kam oko dovidí. Vzduch je studený a čistý napriek tomu, že všade je popol,“ povedala som.
„Vidíš nejakú cestu?“ pýtal sa hlas opäť.
„Je tu cesta. Kamenistá a dlhá, vedie poza sopku.“
„Choď po nej,“ prikázal mi hlas. A ja som šla. Lebo to bol hlas, ktorému som verila. Jeho zdrojom bola absolútna dôvera.
Prechádzala som popri jazerách lávy a sledovala jej tanec s vodou celkom z blízka. Nebolo mi teplo. A nebola mi ani zima.
„Čo je za sopkou?“ spýtal sa hlas, keď som popri nej prešla. Bola to chvíľa. Stačilo si pomyslieť a bola som tam, kde som chcela byť.
„Dolina. V doline je mesto. A nad ním sa týčia hory,“ povedala som.
„Choď do mesta,“ prikázal mi opäť hlas. A ja som ho opäť bez slova poslúchla. „Čo vidíš ako prvé?“
Uvedomila som si, že až keď otázka odznela, som uvidela. Kde predtým nebolo nič, zrazu sa objavila biela brána. Keby sa nik nepýtal, čo tam vidím, nevidela by som vari stále nič? Keby som nepočula hlas, bola by som stále taká slepá ako predtým?
„Vidím bránu,“ povedala som. „Je to oblúk z dvoch bielych stĺpov ako z antiky. Brána je prechodná.“
„Sú tam nejakí ľudia?“ pýtal sa hlas.
„Pri bráne je starec. Maľuje ju,“ povedala som.
Starec si ma všimol a zamával mi, aby som k nemu prišla bližšie. Zložil si z hlavy klobúk a podal mi ruku na pozdrav: „Toto mesto je už dlho opustené,” povedal a vrúcne mi zovrel ruku vo svojich dlaniach. Mierne sa uklonil a ja som mu úklon opätovala. “Čakali sme na teba. Táto brána je pre teba na uvítanie. Vážime si tvoju návštevu. Si pre nás veľmi výnimočný hosť.”
„Prečo?“ spýtala som sa zmätene. Vyzerala som zúbožene. Špinavé šaty na mne viseli celkom dotrhané tŕňmi, ktoré ich v nedávnom behu doškriabali až na kožu. Rany na bosých nohách zaschli, ale kde tu boli ešte oškreté a krvácali. Strapaté vlasy lemovali kropaje potu a špiny na čele. Preto mi to nešlo do hlavy. Prečo ma tento starec tak natešene víta a prejavuje mi úctu? Mne. Dobitej. Špinavej. Vari nevidí?
“Pretože do neho dokážeš vniesť opäť život. Radosť. Smiech. Potomstvo. Tvoja prítomnosť tu všetko oživuje. Dnes je radostný deň! Oslavujme! Oslavujme!” tešil sa starec.
„Ale ja neviem, či chcem. Nie je mi do smiechu,“ priznala som sa mu a sklonila hlavu. „Cítim veľký žiaľ.“
Starec sa na mňa láskavo pozrel tak, ako sa dobrý dedko pozerá na svoje vnúča, keď k nemu príde s boľavým srdcom. “Prečo?” spýtal sa.
„Tam v bažinách,“ ohliadla som sa a ukázala smerom za sopku, „tam ďaleko za pustatinou, som nechala umrieť človeka. Vzala ho zem.“ Z očí sa mi rynuli slzy.
“Snažila si sa mu pomôcť?” dovedal starec.
„Chcela som ho vytiahnuť. Zem bola hustá a špinavá a hladná. Ja som išla stále, nezastala som ani na kus, lebo som vedela, že tam niekde je dobrá zem. Je lepšia zem. Je zem, čo dáva život a nie smrť. Ale on zastal. A v tom okamihu ho zem začala pohlcovať. Začala sa pod ním bortiť a on sa bortil do nej. Držala som ho za ruku a chvíľu sme sa snažili, ale potom zmizol v tej hustej černote. Pamätám si len jeho pohľad. Zúfalstvo a des v jeho očiach. Beznádej.“
Starec ma trpezlivo počúval.
„Nemohla som zastať, nemohla som žialiť, musela som ísť ďalej, aby ma zem nepohltila tiež. A tak som ho tam nechala. Napriek tomu, ako veľmi, ako veľmi, veľmi celým srdcom, som ho milovala.“
“Myslíš, že je naozaj mŕtvy?” spýtal sa starec.
„Nie,“ odpovedala som „ale aj áno. Lebo žije na veľmi temnom mieste. Na tom mieste nemôžeme byť spolu. Je mŕtvy, napriek tomu, že je živý.“
Pozrela som sa na starca a v jeho očiach som videla, že vie, o čom hovorím. Jeho pohľad bol naplnený porozumením. „Tento starec mi rozumie!“ pomyslela som si. Moje srdce pookrialo v spojení s niekým tak spriazneným.
“Hmm…“ starec sa poškrabal po svojom šedivom strnisku v zamyslení. „Je niečo, čo teraz potrebuješ?”
„Žialiť,“ vedela som. „Z celého srdca potrebujem žialiť.“
“Budem žialiť s tebou,” povedal mi starec a položil svoju teplú vráskavú ruku na moje rameno. “Žiaľ je v poriadku. Kam padnú tvoje slzy, tam sa zazelená život. Budem tu s tebou dovtedy, kým ťa tvoj žiaľ neopustí. Kým sa ho nepustíš. Lebo za touto bránou už na teba čaká jedine radosť.”
„Ďakujem ti starec. Ďakujem, že počkáš.“
Sadla som si a žialila pred bielou bránou, opierajúc sa chrbtom o stĺp. A zem podo mnou sa začala zelenať mladou trávou. Slnko bolo na obzore, ešte sa len plazilo do poludnia. A vzduch bol čistý a dobre sa dýchal.
Brána bola vyrobená, aby som ňou mohla prejsť. A čakala. Čakala tak pevne, ako čakala už celé roky. A starec, ktorý ju natieral zas a znova, zas a znova, oddane a s istotou, čakal s ňou. Mesto ešte spalo, keď čakalo na môj príchod. A to mi dodalo istotu, že budúcnosť existuje a teší sa na to, ako ju naplním svojím žitím.
Budúcnosť existuje a teší sa, ako ju naplníme svojím žitím.
Život existuje a teší sa, ako ho naplníme svojím žitím.
Foto: Freepik, Unsplash
