Na čo všetko jebem: Dubaj

feb 22, 2023 Impertinentná Lejdy Zdieľať na

Moja kamoška, volajme ju Sára, na výške veľmi chcela ísť žiť do Dubaja. Už vtedy vedela, že Slovensko je pre ňu len taká väčšia dedina a že tu nemá budúcnosť, pretože*: 

*Absolútne vôbec si nepamätám, prečo tam vlastne chcela ísť, haha. Ale svoju budúcnosť tam naozaj našla.

Ja som na výške narozdiel od Sáry ešte nevedela, kam chcem ísť a ani, že prečo, tak som po štátniciach odišla do Bratislavy. Pracovala som pár mesiacov ako editorka v úplne smiešnych novinách, ktoré nikdy nestáli za reč, až kým som jedného uzimeného dňa kolegom pri cige nepovedala: “Fuck it, idem do Dubaja, môžem to tu všetko jebať.” Samozrejme som to povedala aj preto, lebo som bola vtedy mladá a nezrelá, no najmä som to povedala preto, lebo som Sáre ešte počas štúdia sľúbila, že ak niekedy vycestuje do Dubaja, pôjdem za ňou. A ona mi už deň predtým volala, že mám “jebať na to” a kúpiť si letenku, lebo som to sľúbila. A okrem toho jej bolo aj smutno, takže by sme zabili dve muchy jednou ranou. A Boh mi je svedkom, že čo sa týka sľubov, som ako fucking Jon Snow, stále dodržím svoje sľuby* (ak na ne zrovna nezabudnem).

*Neplatí to o sľuboch tipu: “Pôjdem s tebou von,”, ktoré dávam priateľom. Tieto sľuby som vycibrila až po tridsiatke. Dnes už sa snažím ich dodržať, ale aj tak mám ešte stále medzery a niekedy z rôznych dôvodov nejdem von. Najčastejšie je to, pretože:

1. Mám krámy
2. Nemám si čo obliecť, lebo som pribrala alebo schudla
3. Nemám si čo obliecť, lebo som neprala
4. Nemám si čo obliecť, lebo mám chuť na takú farbu, ktorú práve nemám v šatníku
5. Nemám si čo obliecť, lebo mám chuť na taký strih, ktorý práve nemám v šatníku
6. Nechce sa mi vôbec obliekať
7. Nechce sa mi prechádzať celou tou odyseou, že dať si sprchu, oholiť sa, umyť si vlasy, vyfúkať si vlasy, zase si dávať nanovo SPF a pod., namaľovať sa, obliecť sa, obuť sa, jebať sa niekam do mesta 
8. Som príliš unavená, aby som sa vôbec udržala nažive, nieto ešte vydávala nejakú energiu naviac 
9. Mi nesedí vibe niektorých ľudí

Pár dní po debate so šéfredaktorom, keď sa dušoval, že lepšiu prácu už zaručene nikdy v živote nenájdem*, som mala zbalený kufor a odchádzala z Bratislavy za sprievodu sĺz mojej najlepšej priateľky, s ktorou sme spolu tých pár mesiacov môjho pobytu v hlavnom meste bývali. Ja, ona a ešte traja ďalší ľudia. Boli to pekné časy a najviac ma na nich bavilo to, že som nemala prakticky žiadne vrásky. Bola som vyžehlená hneď po zobudení. Nemusela som používať kyselinu hyalurónovú a hydratačné krémy. Ale dnes už viem, že som mala. Moja pleť mi to pripomína každý deň: “Prečo si nepoužívala SPF?!?!?!?!” Potom sa môj hnev obráti na svet okolo: “Prečo ste mi nikto nepovedali o tom, že mám používať SPF, vy hovadá?!?!?!?!?!“ Hlavne, že mám maturitu z biológie (na trojku)… Viac by mi pomohlo, keby mi môj učiteľ vtedy povedal o nutnosti používať SPF a nie o fucking meňavkách. 

*Neviem, či na svete existuje práca, ktorú by som mohla považovať za dobrú, či “najlepšiu”. Jediná práca, ktorá v mojich očiach stojí za námahu je tá, ktorá ľudstvu prináša nejakú hodnotu a robí svet lepším miestom. A to je predovšetkým práca na sebe a svojom charaktere. Lebo všetko ostatné vedie skôr či neskôr jedine do kakaového venčeka. Šéfredaktor teda nemal svojím argumentom žiadnu šancu. 

Po štúdiu na vysokej škole som bola navyše maximálne oddýchnutá, lebo prejsť vysokoškolským štúdiom bolo pre mňa extrémne jednoduché. Mala som pocit, že všetko ide ľahko. Vôbec to pritom neznamená, že by som bola extrémne inteligentná alebo šikovná. Znamená to, že úroveň škôl, ktoré boli mojou alma mater, stála za chuja. 

Dodnes je mi ľúto, že aj moja stredná škola stála za hovno. Namiesto toho, aby mi rozšírila obzory a niečo výnimočné som sa tam naučila, som sa naučila chľastať, fajčiť a vyhýbať sa drogovým dílerom. Čo je vskutku dobrý skill, ale vtedy som mala aj na viac. Keby som vtedy na strednej zistila, že by som sa trebárs mohla dostať aj na vysokú školu v Singapure a získať štipendium, asi by som sa najskôr bála, ale potom by mi dohovoril môj spirituálny poradca, že svet patrí odvážnym, a že nemám byť kuracina, ale mám si dovoliť vzlietnuť. Dnes by som už mala za sebou svetovú vysokú školu s takou úrovňou, že by ma z nej zaručene po roku vydrbali. Prinajlepšom by som ostala žiť v Singapure a bola nešťastná, že musím byť vkuse v robote, čo ma vôbec nebaví. Vlastne, keď si predstavím svoj život v Singapure, nastopiču viem, že by som už ako tridsaťročná bola štyrikrát vyhorená a druhýkrát vydatá za nejakého expata, ktorého by som sa snažila presvedčiť, nech ma vydržiava, lebo ja nevládzem robiť zo zdravotných dôvodov. Život v Singapure je totiž strašne rýchly a intenzívny a pracovné tempo ledva zvládajú mašiny s umelou inteligenciou, nieto ešte Slovenka z Poltára s úplne priemernou inteligenciou. Samozrejme by som z gauča svojho muža postovala fotky zo Singapuru na instagram s hashtagom: #nasertesislovacy. 

Namiesto Singapuru som ale skončila v Dubaji, čo zas tiež nebola taká výhra, ako by sa mohlo zdať, nakoľko každý, kto v Dubaji niekedy žil, vie, že DUBAJ JE JOKE. Dubaj je zasraný vtip. Dubaj je najväčší scam 21. storočia. A to, prečo mám taký názor, vám nemusím vysvetľovať, lebo sa mi vôbec nechce. Poviem vám len, že ako deva z Poltára som mala čo robiť, aby som si zvykla na: 

1. Teplo a zimu. Lebo vonku bolo stále teplo a dnu bola stále zima. Rozhodilo mi to môj prirodzený termostat.
2. Nikde sa nedalo ísť pešo. Ja ako scestovaný Poltárčan, čo je poza humná zvyknutý chodiť pešo, som bola v pasci. Všade som musela ísť autom alebo metrom a na metro som musela ísť tiež autom.
3. Piesok, čo sa mi vkuse tlačil do nozdier.
4. Že som pribrala z toho dobrého jedla ako také prasa.
5. Mrakodrapy. Cítila som, ako sa vo mne búri moja sedliacka krv a prehovára ku mne moja inner babka, ktorá došla najďalej pešo do Lučenca. “Pre boha živiho,” šeptala ku mne zo záhrobia svojím tichým hláskom. A ja som jej odpovedala: “Pre toto ste, predkovia moji, dreli na poliach a trpeli biedu, obetovali sa pre budúce generácie, aby som mohla vidieť Burj Khalifa a popíjať pri tom s nejakým Indom vínečko.”
6. Angličtinu. 
7. Otrokov na stavbách, čo bývali 12-ti v jednej kuchyni.
8. Sárinho strýka. Volajme ho Djud. Djud na mňa pozeral ako na svätý obrázok. Keď som ho pri tom pristihla, začervenal sa a placho odvrátil zrak. 
9. Cesty. Boli široké a neboli na nich jamy. Pre mňa ako Slovenku to bol úplný kultúrny šok, keďže u nás doma sme mali len jednu cestu, za to statočne deravú.

Po niekoľkých mesiacoch v Dubaji som zistila, že nielen na Slovensku, ale aj v Spojených Arabských Emirátoch na to jebem, ukradla som si od svojho zamestnávateľa svoj pas a odletela som späť do Poltára. Od samej radosti som po príchode mala chuť vyobjímať všetky stromy a zakopať sa do slovenskej zeme. 

A tak sa stalo, že vďaka svojej cestovateľskej skúsenosti teraz jebem na Dubaj už veľmi veľa rokov.

Okrem toho jebem ešte na tieto miesta:

• Švédsko
• Nemecko, najmä Berlín
• Lotyšsko
• Litva
• Estónsko
• Francúzsko
• Frýdek Místek a Brno
• Neapol
• Omán
• Saudská Arábia
• Michalovce, Snina a Prešov
• Ružomberok
• Prievidza
• Balaton
• USA
• Venezuela
• Mexiko

Nemôžem do tohto zoznamu zo zdravotných dôvodov zaradiť Chorvátsko, Slovinsko, Španielsko a miesta, na ktorých som ešte nebola. Na ostatné som zabudla asi preto, lebo na ne jebem zo všetkého najviac.