Ako človek z Poltára som vždy dokázala oceniť, že keď vojdem v Bratislave do Auparku, tak si môžem dať po ceste do Douglas bezkofeínové latte z McDonalds.

Ak chceš v Poltári kávu, musíš si ísť najskôr pre vodu do studne. Potom musíš zakúriť polenom do piecky, nechať zovrieť vodu v keramickom hrnci, dať si do šálky dve lyžičky instantnej nessky, ktorá mala byť pôvodne spolu s višňovou bonboniérou dar pre lekára, ale došla kýňa, tak si ju musela otvoriť, no a až potom si zaslúžiš vypiť si ju. A ak chceš do kávy aj mlieko, tak si ho musíš ísť najskôr podojiť do kravína. No a kravy nemajú bezlaktózové mlieko, čo je v prísnom rozpore s mojou diétou. Vysvetlila som Dušanovi, že za týchto podmienok odmietam piť kávu.

Preto som sa raz rozhodla, že obetujem svoje šťastie, nechám Dušana pekne doma a ja pôjdem bývať do Bratislavy, aby som mohla otestovať Starbucks. V Bratislave mám rada síce len jednu ulicu, a aj to len preto, lebo sa na nej nachádza Scherz, ale aj to je stále viac ulíc, než mám rada v Poltári. Preto sa mi zdalo, že ísť bývať do Bratislavy je celkom dobrý nápad. No lenže, ono to malo háčik! A síce, musela som hľadať byt na prenájom.

Niektoré byty vyzerali hrozne. Je to síce možno divné, ale aj ľudia z Poltára majú nejakú úroveň. Mnohí Bratislavčania ju môžu síce považovať za minimálnu úroveň, no stále je to vyššia úroveň, než sa dala nájsť vo väčšine bytov na prenájom v Bratislave. 

Keď sa mi podarilo nájsť byt, ktorý nevyzeral ako ubytovňa pre robotníkov importovaných do Blavy načierno zo Sobraniec, bola som nadšená! Čo sa však nestalo? Zistila som, že musím platiť nájom! A to nielen za byt, ale aj za parkovacie miesto. A že aj tak nemôžem parkovať v niektorých zónach, lebo som prišla z Poltára. Skoro ma jeblo. Keď chcem parkovať auto v Poltári, tak proste len zastanem hocikde na ceste a nechám to tam a nemusím nikomu nič vysvetľovať, tobôž nie platiť. Ľudia sú ešte aj radi, že sa môžu pokochať pohľadom na môj čipnutý Volkswagen, čo Dušan doniesol z Nemecka.

Samozrejme som sa okamžite stretla so svojím finančným poradcom. Hneď na mňa začal vyťahovať rôzne hypotekárne kokotiny, tak som ho stopla a oznámila mu, že ak ma chce zbaliť, nemôže mi predsa hovoriť o tom, že musím za niečo platiť ja a už vôbec nie žiadne úroky! Navrhla som mu, aby mi kúpil byt on, na čo sa začal vyhovárať, že radšej uprednostní Kristínu z Accenture, ktorá s ním bude platiť hypotéku napolku. Spýtala som sa ho, či má zlatý pipíš alebo čo, keď je Kristína ochotná pristúpiť na takúto nevýhodnú ponuku? A on že nie, ale že na oplátku jej sľúbil, že bude piť alkohol len 1-krát do mesiaca a prestane šňupať kokaín. 

Môžem povedať, že zo stretnutia som odchádzala neuspokojená. S predstavou, že si v Bratislave kúpim byt, som sa rýchlo rozlúčila. Preto som volala Dušanovi, aby mi vysvetlil, ako sa platí nájomné. To, čo mi povedal, bolo horšie ako najhoršia nočná mora. Povedal, že ak si chcem prenajať byt v Bratislave, musím si najskôr nájsť prácu. Ďalší šok vošiel do mňa. Prácu? JA???!!!! Zahmlilo sa mi pred očami, keď som to počula. Ale Boh mi je svedkom, že keď ide do tuhého, dokážem prijať aj takéto poníženie a ponúknuť niekomu svoju prácu za odplatu.

S pomocou strážnych anjelov a podporená svojou dennou dávkou magnézia som bez kŕčov vošla do IBM. Rovno som im oznámila, že som prišla pracovať a nech mi ukážu, kde sa to robí. Žiaľbohu ma vôbec neprijali s otvorenou náručou, čomu som sa úprimne divila, keďže som národný poklad a inkarnácia nebeskej sviatosti. Pracovať so mnou by mohlo byť považované za jedno z najväčších požehnaní, ktorého sa ľuďom v robote dostane. Vďaka Bohu som si dala to magnézium, lebo inak by ma pri ich reakcii vychytil tetanický záchvat. 

Musela som opäť zavolať Dušanovi, aby mi vysvetlil, ako si mám nájsť prácu. Dušan mi povedal, že aby som si našla nejakú prácu, musím mať najskôr nejaké schopnosti, za ktoré sú firmy ochotné zaplatiť. Začala som teda googliť, ktorá firma si môže dovoliť zaplatiť mi za to, že viem veštiť. Moje schopnosti sú totiž na nezaplatenie. Našťastie som ešte v ten večer našla na jednej párty týpkov z Penty, čo sa živia tým, že investujú. Vysvetlila som im, že viem veštiť z tarotu, cigánskych kariet, kávových zŕn, kyvadla, dlane aj snov, čo sa im zíde, pretože ak chcú robiť dobré investície, potrebujú predsa vhľad do budúcnosti. Keďže som mala karty v kabelke, rovno som im všetkým aj vyveštila. Chlapci boli v šoku! Hneď sa predbiehali v tom, komu budem robiť poradkyňu ako prvému. 

Nanešťastie boli takí hlasní, že ich počul minister financií, ktorý stál opodiaľ. Ten za mnou pribehol a násilím ma odtiahol na Úrad vlády. Ešte som s ním nemala ani len pracovnú zmluvu podpísanú, a už ma nútil veštiť, či bude pre Slovensko lepšie, keď navrhne zvýšenie dôchodkov o 60 alebo 65 euro. Vyzeral podozrivo, tak som ho donútila rovno na mieste zaplatiť mi v keši za moje služby vopred, aj to v keši len preto, lebo nemal účet v banke. 

Nakoniec som mu teda vyveštila praudu a čakala som, že ju ako každý iný normálny človek prijme. On sa však so mnou začal hádať! A napriek tomu, že som mala praudu zakaždým, keď som mu vyveštila, hádal sa so mnou vždy. Po roku našej spolupráce som sa rozhodla, že na to jebem. Nezhostila som sa predsa tejto inkarnácie preto, aby som sa hádala s nejakým mužom, ktorý ani len nie je môj muž. Jediný, kto si zaslúži vymieňať si so mnou názory a argumenty, je Dušan.

Hneď som sa vrátila do Poltára. Jebem už totiž na prenájom 2-izbového bytu v Bratislave.