moja cesta.
vždy to robím,
že sa snažím kráčať cestou,
ktorú poznám,
lebo ju utvorili kroky ľudí predo mnou, ktorým verím,
lebo sa skrývam v jej istote,
v jej jasných kontúrach,
v jej smere,
lebo som v nej dobrá.
dokážem na seba vziať podobu ľudí,
ktorí sa snažili predo mnou,
viem sa smiať ich tvárami
a smútiť ich prehrami,
kráčam za nimi,
skrývam sa v ich tieni.
no môj koniec je vždy niekde uprostred,
pretože kráčam cestou, ktorá mi nepatrí,
aj keď mi všetci hovoria: poď za nami, táto cesta je dobrá.
to, že v nej našli mnohí útechu neznamená,
že mi patrí, že je moja.
a tak, kým ostatní idú dopredu,
ja kľačím,
alebo sa vrátim tam, kde žiadna cesta nie je,
kde ma víta neznámo,
kde ku mne šeptá hlas, ktorý mi naozaj patrí:
sme tu sami.
ale je to naozaj dôležité, pre tých, ktorí pôjdu za nami,
aby sme tu boli.
