na tvojom dvore leží vojak v kaluži krvi,

vzpína k tebe ruku, chcel by trochu vody,

ale ty akurát meškáš do roboty a tak ho úctivo prekročíš s tichým: “prepáč, dúfam to veľmi nebolí…!” 

ale bolí. Bolí to sakra veľmi. Neviem, či viac rany utŕžené v boji alebo tie, čo stále krvácajú v duši.

ignorácia ti veľmi sluší, najmä s tým filtrom dvoch uší, čo kedysi fičal na snepčete.

a videl si už tú čaju, čo robí jogu za lajky? 

lepšie hľadieť na jej riť ako na smrť, ktorá krváca, a smrdí a vyteká von všetkými otvormi.

na tvojom dvore leží vojak a vzpína k tebe ruku. 

niektorí by radšej zabudli.

veď to vraj bolo dávno, ďaleko, teraz záleží na tom, aby si mal keš a dom a auto a ak si na tom trochu lepšie, tak garáž, 

guráž patrí naivným študentom a lásku, tú jebal pes.

vojak, otec, syn, milenec, všetkých vidím v tvojej tvári naprieč storočiami,

a súzniem,

som bojovník, na tvojom dvore a vzpínam k tebe ruku. Tak podaj a chvíľu ostaň,

porozprávajme sa o tom, čo cítiš. Záleží na tom viac, než si myslíš.